martes, septiembre 26, 2006

Poemas en eslovaco

Traducciones de Magda Kučerková

Amilcar

Ktosi sa mi prihovára z druhého sveta.
Ktosi tvaruje môj hlas svojou abecedou.

Jeho hlas
Musím vravieť, že hrmí, že duní?
Musím vysvetľovať, že sa rozlieha, že naháňa strach?
Musíte pochopiť, že mlčí?
Musíte vedieť, že sa blíži?

Človek mála slov
prepisuje moje meno zo sna.
Odhaľuje sa v podobách Hladu.
Definuje svoj hlas tóninou Hnevu.
Krváca láskou na staniciach a letiskách.

Niekedy tak veľmi bolí žiť
a bezmocne počúvať Božie vzlyky.



Con Amilcar

Alguien me habla más allá de la vida.
Alguien talla mi voz con su alfabeto.

Su voz
¿debo decir que truena, que retumba?
¿debo explicar que fluye, que acoquina?
¿debe entender usted que no se escucha
¿debe saber usted que se avecina?

Un hombre de poco hablar
repinta mi nombre desde el sueno.
Aclara su rostro en los rostros del Hambre.
Define su acento con el solfa del Miedo.
Sangra de amor en terminales y aeropuertos.

A veces duele tanto seguir vivo
y escuchar, impotente, los sollozos de Dios.



Aj stromy raz navrátia sa domov

pre Vladimíra Bajzu

Včera tu ešte stál strom.

Nechal som ho za chrbtom,
keď som sa uhýbal pred bleskami.

No
už ho nenachádzam
a s ním sa vymazalo more milovanie nový úsvit,
ktoré sme v jeho tieni spolu zažili.

V nekonečných prúdoch odvtedy hľadám spomienku,
ktorá by ladila s týmto nehostinným miestom,
čo sa mi napriek smrteľnej páľave
stále vidí chladné
neznáme
prízračné.

Že by dnes, niekde
bola duša toho stromu bremenom mravcov
tak, ako je pre mňa bremenom ďalej dýchať medzi týmito ľuďmi?


Era un árbol

para Vladimir Baiza
con verdor


Ayer en este mismo lugar había un árbol.
Lo dejé cimbreante bajo la tormenta.
Pero
ya no lo encuentro
y con él se ha borrado el mar el amar el fresco amanecer
que bajo su sombra
compartí.
Eso me hace naufragar en busca de un recuerdo
que concuerde con este rudo sitio
que a pesar del indómito calor
se me presenta frío
desconocido
espectral.
¿Será que hoy, en algún lugar,
a las hormigas les pesa el alma de ese árbol
como me pesa a mí continuar respirando entre estos hombres?


Dom č.6

pre Rocío, konečne

Na moje dvere nezaklope nikto

Motýle vchádzajú potichu
akoby tancom rozrušenej ženy

Dážď doráža až ku koreňom stromov

Deti občas zazvonia a hneď utečú

Čo by som za to dal, keby mi
raz podvečer
- na úteku z tohto sveta -
niekto vyvalil dvere

Bolo by krásne podeliť sa
o tak neoblomnú samotu


Casa # 6

Para Rocío Bolaños, finalmente

Nadie toca a la puerta de mi casa

Las mariposas entran en silencio
con cierta danza de mujer conmovida

La lluvia penetra hasta las raíces de los árboles

A veces los niños tocan el timbre y huyen

Me gustaría que alguien
una tarde
-huyendo del mundo-
derribara la puerta de mi casa

Sería hermoso compartir
tan adusta soledad


Nebeská

Tatiane Sledzinski

Znamenite: nahovárajme si:
Robme dobro chudobným
Rozhojnime sady a prácu
Ponúkajme lásku bez hraníc
Nezvykajme si na náš strach
Verme v Pannu a vlasť
Dajme život za nášho blížneho
Buďme ako Che ako Ježiš ako Démon:

Anjeli presýtení akoukoľvek nádejou



Celestial

a Tatiana Sledzinski

Bien: engañémonos:
Procuremos el bien a los descalzos
Abonemos el huerto y los trabajos
Ofrezcamos amor sin condiciones
Evitemos rascarnos los temores
Creamos en la virgen y en la patria
Demos la vida por nuestro semejante
Seamos como el Che como Jesús como el Demonio:

Ángeles hartos de cualquier esperanza



Zo Včera

Patricii

Koľko trvala scéna,
v ktorej sa môj rozrušený dych nakreslil na tvojom hrdle?
Teraz vidím, že nič. Teraz som si istý,
že z výkriku, ktorým moje ruky prijímali tvoje telo
zostávajú iba hmlisté útržky okamihov.
Keby som nebol mal také zlomené srdce.
Keby som sa bol po nociach snažil vnímať tvoj sen.
Keby som bol mal čím platiť tvoje slzy.

Ale všetko sa rozbilo na dne príliš suchej studne
A ja som iba muž, čo na teba v niektoré popoludnie hľadí
a pomaly pomaly pomaly dohára
ako potupná cigareta.


De ayer

a Patricia.

¿Cuánto duró la escena
en que mi trastornado aliento se dibujó en tu cuello?
Ahora veo que nada. Ahora estoy seguro
que del clamor con que mis manos recibían tu cuerpo
quedan tan solo retazos nebulosos de momentos.

Si no hubiera tenido tan roto el corazón.
Si por las noches me hubiese dedicado a contemplar tu sueno.
Si hubiese tenido con qué pagar tus lágrimas.

Pero aquello se rompió en el fondo de un pozo demasiado seco
Y yo soy solo un hombre que te mira alguna tarde
y se consume lento lento lento
como un oprobioso cigarrillo.

5 Comments:

Anonymous Anónimo said...

Vdaka za zaujimave informacie

7:57 p. m.  
Anonymous Anónimo said...

naucio puno

10:24 p. m.  
Anonymous Anónimo said...

genial el tema hee!!!
me funciono mucho
muchas gracias gente asi el mundo si va a progresar
venga la paz y el amor

11:29 a. m.  
Anonymous Anónimo said...

hi!,I like your writing so a lot! proportion we be in contact more
about your post on AOL? I need a specialist on this space
to resolve my problem. Maybe that is you! Having a look forward to see
you.
Look into my webpage transfer news soccernet

12:38 p. m.  
Anonymous Anónimo said...

What's up, every time i used to check web site posts here in the early hours in the dawn, since i like to find out more and more.
Take a look at my web-site ... perfumes baratos

5:15 p. m.  

Publicar un comentario

<< Home